Čo nás učia na školách architektúry a aká je reálna prax?

Uplatnenie čerstvých absolventov v praxi je často limitované tým, že mnohí mladí architekti prichádzajú do praxe bez základných predstáv o tom, čo všetko znamená zabezpečovanie chodu firmy a uvádzanie architektonických návrhov do života. Väčšina čerstvých absolventov potom prechádza obdobím dezilúzie a sklamania alebo sa usiluje svoje názory presadiť stoj čo stoj bez toho, aby boli schopní pripraviť logickú, pre klienta prijateľnú argumentáciu. Toto nie je len miestny jav. S podobným problémom sa možno stretnúť na celom svete.

Jediný nápad
Americký časopis Architectura Record (1) usporiadal na svojich internetových stránkach zaujímavú anketu. Vyzval čitateľov, aby sa vyjadrili k tejto otázke: Povedzme, že vás osloví dekan školy architektúry a povie vám, že univerzita môže implementovať jeden jediný nápad, aby sa zlepšili výsledky štúdia architektúry. Čo by ste mu odporučili?

Odpovede mali niekoľko základných tém:

• marketing a znalosti potrebné na riadenie firmy,
• stavebné a technické znalosti, schopnosť koordinovať technické problémy,
• kritické, strategické myslenie, schopnosť robiť rozhodnutia, znalosť života spoločnosti,
• znalosti týkajúce sa zachovania životného prostredia,
• schopnosť myslieť a vyjadrovať sa v troch dimenziách prostredníctvom základných pomôcok (ceruzka, pero),
• znalosti o tom, ako sa po štúdiu v profesii uplatniť,
• vychovávať k pokore a pochopeniu skutočnosti, že architekt sa musí celý život učiť a zdokonaľovať.

Ďalší problém, ktorý uvádzajú aj účastníci ankety, je to, že mladí architekti často prichádzajú do praxe s pocitom, že sú hotoví majstri odboru. Architektúra je však veľmi komplexná disciplína a nemožno celkom predpokladať, že študent sa počas štúdia oboznámi so všetkým, čo je potrebné na prevádzkovanie architektonickej praxe.

Autonómny a slobodný
A ako charakterizujú podstatu svojej práce svetoví architekti? Renzo Piano v rozhovore so študentmi tokijskej univerzity Tadao Ando Laboratory (2) hovorí: „Zásadná vec… je byť autonómny, byť slobodný v rozhodovaní… byť dostatočne kompetentný a dostatočne zvedavý, aby človek mohol rozhodovať. Nedôverovať ostatným ľuďom, nedôverovať nikomu… veriť sám sebe. Autonómia nie je jednoduchá, pretože byť autonómny, na to musíme mať dve dôležité vlastnosti: aby sme boli zvedaví, čo sa týka života a všetkého okolo… ďalšia vec je, že musíme byť ohromne kompetentní. … musíme mať kvality skvelého staviteľa, ale zároveň kvality kultúrne uvedomelého človeka. … ale, nanešťastie, autonómia nie je všetko. Musíte mať aj ďalšiu kvalitu… zdržanlivosť (obstination)… sublimálnu zdržanlivosť. To znamená, že sa jednoducho nerozhodnete a hneď to neurobíte. To nie je dosť, pretože môžete urobiť chybu… To je len hlúposť. Zdržanlivosť musí byť zavŕšená ďalšou väčšou kvalitou, a tou je takzvaná osvietená inteligencia. Musíte byť schopní absorbovať. Musíte byť inteligentní, ale schopní absorbovať. Musíte počúvať, čo ľudia hovoria. Je veľmi jednoduché mať odstup a nepočúvať nikoho. Len robiť, čo chcete. To ale nie je veľmi dobré. To nie je príliš zaujímavé. Musíte mať odstup, ale zároveň aj ľahkosť a musíte vedieť absorbovať.“

V slovách Renza Piana je na prvý pohľad akási kontradikcia: Musíte byť autonómni, slobodní v rozhodovaní… musíte byť schopní počúvať, čo ľudia hovoria… musíte vedieť absorbovať.

Na jednej strane tvrdí, že je nevyhnutné byť veľmi slobodný, kompetentný, schopný robiť zásadné rozhodnutia, presadzovať ich, dokázať druhým, že má architekt pravdu. Tu evidentne poukazuje na to, že architekt musí byť schopný vytvoriť predstavu o tom, ako má budova vyzerať, že musí mať víziu, byť schopný smerovať k určitému vytýčenému cieľu. Napriek tomu je však nevyhnutná aj otvorenosť, schopnosť počúvať, absorbovať iné názory. Renzo Piano to charakterizuje ako – byť zvedavý.

Informácie, informácie, informácie…
V čase, keď nás neustále obklopujú nové informácie, nie je ťažké ich získať. Omnoho ťažšie je udržiavať onú zvedavosť, pretože naše zmysly sú neustále zaplavované všetkými možnými vnemami a veľmi skoro môže nastať presýtenie a únava. Dôsledkom toho je, že naše chápanie sveta je fragmentárne. Nachádzame neustále toľko vecí, ktoré odpútavajú našu pozornosť, že je nevyhnutné naučiť sa, ako v takejto situácii udržiavať základný smer. V skutočnosti to znamená, že treba presne vedieť, čo je na návrhu v danej chvíli naozaj dôležité, čo sa nesmie zmeniť, čo musíme „držať“, čo je oproti tomu flexibilné, čo sa môže meniť, a pritom sa nenaruší podstata konceptu, nezmení sa smer. Preferencie sa môžu meniť podľa situácie projektu, ale architekt musí neustále zvažovať, čo je naozaj v danej chvíli dôležité. Neustále sa zväčšujúce množstvo informácií a znalostí je nevyhnutné spracovať a na ich základe urobiť počas práce na projekte obrovský počet rozhodnutí.

Rem Koolhaas ešte viac zdôrazňuje premenlivú podstatu architektovej práce v súčasnosti (3): „Architektúra je hazardná zmes omnipotencie (všemocnosti) a impotencie (bezmocnosti). Napriek tomu, že sú architekti veľmi zainteresovaní na formovaní sveta, pri mobilizovaní svojich myšlienok sú závislí od provokácií iných – klientov, individuálnych alebo inštitucionálnych. Tým sa inkoherencia, alebo presnejšie náhodnosť, stáva podmieňujúcou štruktúrou profesionálnej dráhy všetkých architektov; sú konfrontovaní s arbitrárnou sekvenciou požiadaviek s parametrami, ktoré oni sami neustanovili, v krajinách, ktoré sotva poznajú, s problémami, ktoré len hmlisto tušia, a očakáva sa, že budú riešiť úlohy, ktoré sa ukázali ako neriešiteľné pre mozgy omnoho brilantnejšie, ako sú ich vlastné.“

Zväčšujúca sa priepasť
Ako vidieť z uvedených názorov, nemožno predpokladať, že školy architektúry môžu svojich absolventov dokonale pripraviť na profesionálnu dráhu. Škola jednoducho nemôže naučiť všetko. Napriek tomu sa nemôžem ubrániť dojmu, že v poslednom čase sa čoraz viac prehlbuje priepasť medzi smerom, ktorým sa architektonické školstvo uberá, a medzi skutočnými potrebami architektonickej profesie. Takzvaná kreativita sa cení oveľa viac než solídne remeselné znalosti. Skutočne tvoriť však môže človek len vtedy, ak do hĺbky rozumie tomu, čo robí. Na základe svojich znalostí musí byť schopný akceptovať rôznorodé požiadavky a nachádzať také odpovede na otázky, ktoré riešia problémy na mnohých rovinách. Školy architektúry budú musieť v budúcnosti zamerať svoje osnovy na poskytovanie veľmi praktických znalostí, ktoré veľakrát z osnov zmizli, ale na druhej strane aj na výcvik kritického myslenia, schopnosti analyzovať, nezávisle logicky zhodnotiť situáciu a na základe analýzy navrhnúť také riešenia, ktoré plne reagujú na dané požiadavky. Architekt nemôže žiť v ilúziách, odtrhnutý od reality. Musí mať nielen dostatočné praktické znalosti, ale zároveň sa musí učiť byť flexibilný. Informácie a požiadavky musí vedieť akceptovať, analyzovať a vedieť, ako na ne reagovať. Také veci zatiaľ nie sú zahrnuté do učebných osnov, preto školy architektúry ďalej chrlia absolventov, ktorí znova a znova prichádzajú do profesionálneho života nepripravení.

Ing. arch. Ivana Bendová, PhD.
Foto: Wikipedia Commons

Autorka je viceprezidentka spoločnosti Allied Architects International v Šanghaji.

1.    Anketa časopisu Architectural Record na webových stránkach www.elabs7.com, stiahnuté 16. 12. 2007.
2.    Renzo Piano v rozhovore so študentmi tokijskej univerzity Tadao Ando Laboratory, Department of Architecture, Graduates School of Engineering, The Universidy of Tokyo. World Architects in their Twenties, Architects Lecture Series 1998, Architects and Education, TOTO Shuppan.
3.    Koolhaas Rem, Mau Bruce (O.M.A): S, M, L, XL. Rotterdam: 010 Publishers, 1995

Článok bol uverejnený v časopise ASB.