Bienále architektúry: Benátske fundamenty 2014
Benátsky architektonický kokteil, servírovaný po rokoch pre zmenu na začiatku leta, priniesol opäť priehrštie príchutí i farieb. Napriek tomu, že tentokrát sa šejkra chopil Rem Koolhaas s jasne definovaným cieľom – nevytvoriť abstraktnú farebnú koláž, ale mozaiku, ktorá dohromady ukáže obraz architektúry 1914 – 2014.
Jeden z najrešpektovanejších tvorcov a architektonických mysliteľov súčasnosti mal ambíciu stmeliť inokedy roztrieštené národné expozície sústreďujúce sa na riešenie vlastných problémov do uceleného výstavného projektu.
Príliš mnoho slov
Nedá sa jednoznačne povedať, že mu ťah vyšiel. Jednotliví kurátori pristupovali k téme podľa vlastného uváženia – či už historicky a chronologicky (Írsko, Lotyšsko), prípadne až scholasticky (popisný, v minulosti však nápaditý a ocenený Bahrain), alebo so zacielením na niektorý z fragmentov a užších tém reflektujúcich vývoj na domácej scéne za posledných 100 rokov (OfficeUS – knižnica zahraničných realizácií amerických architektov). Architektúra však hlavne v európskom kontexte nevznikala izolovane, preto je prirodzené, že orientácia na zásadné témy architektonickej minulosti vyústi často do veľmi podobného výsledku – za všetky spomeňme neveľmi objavnú a pocit déja vu vyvolávajúcu francúzsku expozíciu Moderna: prísľub alebo výzva, prekvapujúco ocenenú Zvláštnym uznaním (architektúra ako nástroj či priamo strojca sociálneho útlaku?). Je prirodzené, že ak si tvorcovia národných expozícií odhryzli až príliš veľký kus koláča, výsledok sa neobišiel bez siahodlhého vysvetľovania a popisovania. Tie subjektívne pozoruhodnejšie príklady nájdete na priložených fotografiách.
Slovenskočesko
Česká a Slovenská republika sa už tradične o pavilón delia – striedajú sa len organizačné zložky (česká Národní galerie, resp. Slovenská národná galéria). Mnohokrát bolo povedané, že napriek proklamovanej „nezávislosti“ v domácich súťažiach pravidelne víťazia domáce projekty (pod kuratelou Národní galerie sú to českí tvorcovia, v ročníkoch, ktoré zastrešuje SNG, zas slovenskí). Tohto roku sa tím tvorcov pod vedením Martina Hejla musel v snahe postihnúť 100 rokov tvorby s domicilom CS chtiac-nechtiac zaoberať aj východnou polovicou bývalej federácie. Aspoň fragmentom urbanistického vývoja Petržalky. Iróniou je, že napriek poprehadzovaným písmenkám v názve národného pavilónu talianski organizátori vytrvale expozíciu označujú ako českú… Spať k architektúre – po rozpačitých pokusoch domácich tvorcov prezentovať českú a slovenskú scénu prostredníctvom moderných technológií (2012) či po ochotníckej demonštrácii architektonickej nezávislosti (2010) zvolili autori pomerne účelný a efektný spôsob vyjadrenia základnej myšlienky Bienále. Svoj pohľad zúžili na vývoj rezidenčnej architektúry na území bývalého Československa, aby načrtli jej ďalšiu budúcnosť v podobe špirály myšlienok – od individuálnej výstavby k individuálnej výstavbe. Veľkoplošná mapa najväčších sídiel spolu s jednoduchou grafickou charakteristikou konkrétnych urbanistických celkov (Zlín, Poruba, Most, Petržalka atď.) v sebe snúbi jednoduchosť podania so silnou základnou myšlienkou. Pre záujemcov o podrobnejší vhľad do problematiky je tu atraktívne spracovaná kniha prípadových štúdií a rozhovorov mapujúca nielen vyobrazené príklady. Zatiaľ len v angličtine.
Elementy
Hlavný pavilón zasvätený kurátorskému výberu hlavnej hviezdy – spomínaného Rema Koolhaasa – je potom esenciou jednoduchosti a názornej ukážky, ako uchopiť myšlienku architektonických „fundamentov“. Balkóny, fasády, okná, podlahy, schody, steny, výťahy a nakoniec aj záchody – ich stručné dejiny v kocke inštalované v jednotlivých miestnostiach hlavného pavilónu sú živou učebnicou architektúry… alebo presnejšie, staviteľstva. Oveľa viac v nich ide o technológie než o prevratné architektonické myšlienky. Koolhaasovi obdivovatelia (medzi ktorých sa radí aj autor článku) možno čakali viac, no ak má mať Bienále nielen charakter exhibície kurátorov národných pavilónov, ale aj čistej edukácie, nedá sa tomuto prístupu nič vytknúť. Naopak. Bravo!
TEXT: Matej Šišolák
foto:la bienale
Článok bol zverejnený v časopise ASB.