Dumpingové ceny kladú na Slovensku časované bomby
Téma Nízke dumpingové ceny projektových prác má niekoľko aspektov – od celospoločenských po konkrétne – a zasahuje aj do budúcnosti. Architektúra je aj odrazom spoločnosti a spoločenských pomerov.
Žijeme v realite, kde vládne politický systém zvláštneho typu –viac ako na program a ideológiu je orientovaný na techniku vládnutia, na uchopenie mocenských pozícií a politickú manipuláciu. Proklamované demokratické ideály, zameranie vládnutia sú len plášťom na držanie pozícií (aby ich neobsadili ešte horší – tomu sa hovorí „dôvod“). Došlo, resp. dochádza k úplnej strate základných hodnôt demokratickej spoločnosti. Prakticky už neexistuje rovnosť ľudí, teda ani rovnosť šancí a rovnosť v nádeji. Všelijako sa obchádzajú dohodnuté pravidlá (zákony) – konkrétne aj celý proces verejného obstarávania sa scvrkol na hľadanie najnižšej ceny, nie primeranej kvality (nie najvyššej). Pokiaľ sa dnes stali klientelizmus a korupcia zárukou získania zákazky či práce, pokiaľ sú v oficiálnom obchodnom vzťahu istotou získania objednávky, tak je logické, že zmeniť tento stav nebude vôbec jednoduché.
Otázkou ale je, či okrem pocitu znechutenia u väčšiny ľudí je rovnako intenzívny aj pocit chuti niečo s tým urobiť. Systém má znaky pyramídy a vrchol je možné pohnúť aj tak, že veľká časť ľudí by sa prestala na tejto pyramídovej hre podielať. Postupne sme sa všetci stali účastníkmi tejto zvláštnej, redukovanej hry – získavanie práce, zákaziek cez známych, pokrivené verejné obstarávanie atď. Čo by sa stalo, ak by sa to zmenilo? Časť zúčastnených by prišla o svoje istoty, časť by bola odkázaná žiť len zo svojich platov (nie nízkych).
Ale späť k téme. Pokiaľ sa vyberie a zadá projekt na stavbu, dielo podľa kritéria najnižšej ceny, ťažko očakávať vyššiu či primeranú kvalitu. Proces obstarávania ale pokračuje výberom zhotovovateľa, dodávateľa stavby, diela. Najnižšia cena určite nezaručí splnenie parametrov požadovaných normami ani dostatočnú kvalitu či životnosť.
Vedome si kladieme do krajiny, miest časované bomby – nekvalitné, lacné stavby, ktoré vznikli z menej kvalitných a lacných projektov a z menej kvalitných a lacných dodávok. Nahradzovanie pôvodne navrhnutých materiálov a postupov v projekte a výkaze výmer ešte lacnejšími predsa nemôže zabezpečiť žiadaný účel ani cieľ a celá práca projektanta a dodávateľa sa znehodnocuje.
Možno to vyznie opäť pateticky, ale dnes pri takýchto podmienkach práce už prakticky neexistuje, resp. vymizla architektúra (určite kvalitná architektúra). Patrím do generácie, ktorá architektúru, teda kvalitnú stavbu, definovala ako súlad funkčnosti a krásy. Pokiaľ je zdecimovaná jedna zložka – funkčnosť, primerané materiálové a technické riešenie – tak nemôže vznikať kvalitná architektúra. Proces zadávania cez najnižšiu cenu likviduje architektúru.
V uplynulom období (približne 1 rok) som sa zúčastnil na mnohých verejných obstarávaniach, väčšinou cez oznam, info cez internet. Príprave, vyplneniu a zaslaniu podkladov som venoval dosť času (často i obhliadke miesta) s diskutabilným výsledkom. Aj keď som zákazku, prácu získal (pomer približne 10 účastí – 1 zákazka), nie vždy som bol sám spokojný so svojou prácou. Požaduje sa veľa muziky za málo peňazí: často spracovanie projektu PSP (aj v odporúčanej cene) v rozsahu realizačného projektu s výkazom výmer a profesiami. Na neuverenie, napriek tomu, že väčšinou dodám ponuku za približne 70 % z odhadovanej ceny, zákazku získa aj cena pod 50 %.
Zadávateľ niekedy udá odhadovanú cenu (určená podľa cenníka PP), ale automaticky sa uvažuje, že zákazku získa nižšia cenová ponuka, dokonca s väčším rozsahom práce. Totálna degradácia práce projektanta.
Tento spôsob existencie, práce v projekcii, núti k radikálnemu znižovaniu nákladov – k redukcii pracovných tímov a ďalších „nákladných položiek“. Nechcem pokračovať v opise súčasnosti smerom k platobnej disciplíne – každý projektant má nejaký rest, neuhradenú prácu z minulosti. Ak sa k tomu pridá súčasnosť na nulovej úrovni, až nedôstojný život, je to balansovanie na hranici chudoby. Je zaujímavé, ale aj potenciálne nebezpečné, že v reťazci druhotnej platobnej neschopnosti sa ocitáme aj zásluhou štátnych a verejných inštitúcií – opäť časovaná bomba. Kto tie resty z minulosti a súčasnosti vyrovná? Armádu nespokojných občanov určite postupne rozširujú aj projektanti a architekti (nielen učitelia, zdravotné sestry atď.).
Nebudem širšie komentovať generačné rozdiely, prístup k výkonu a získaniu zákazky. V takejto komplikovanej situácii sa vlastne ani nedá diviť, že časť kolegov-projektantov podlieza už aj tak nízke ceny projektov. Čo potom, keď je to možné pri viacerých zákazkách po sebe? Dôležití hráči tohto procesu, investori, zadávatelia práce, situáciu poznajú, ovládajú a zneužívajú – to je ale ďalší okruh k téme dumpingové ceny projektov.
Často sa cítim ako v začarovanom kruhu alebo na kolotoči (podľa stavu účtu v banke a niekedy podľa pocitu z vykonanej práce). Hore a zase dole. Ako sa vrátiť k normálnemu alebo aspoň lepšiemu stavu? To ma tiež trápi popri otázke ako prežiť. Verím, že optimizmus časti vedenia štátu v predpovedi mierneho rastu stavebníctva v druhom polroku sa naplní. Súčasná realita však hovorí o inom.
Architekt Peter Žalman
Ilustračné foto: Formdesign
